Lámanie kostí, bolesť, ktorá vytláča z mysle všetko podstatné. Rozlieva sa po tele mysliac na to, že človek vie. Cíti. Razí si cestu až do hlavy a tu postojí. Nemá sa kam ponáhľať. Kruto sa obzerajúc zo strany na stanu. Nechce odísť. Prečo by aj. Tu je prosto...fajn.
Už asi zošaliem.
Mierim do ticha. Opatrne našľapujúc na tú správnu nohu idem k jedinej záchrane dnešnej noci. Sypký prášok, biely ako sneh vyšumí v kvapke vody a ja netrpezlivo čakám. Zatvorím oči a vychutnávam si tú bolesť. Lebo už o chvíľu odíde. Načas sa s ňou rozlúčim. Ešteže človek vie, na koho sa v dnešnej dobe môže spoľahnúť. On ma nikdy nesklamal. Môžete to povedať o niekom?
Nesmelý, tichý spoločník, ktorý sa nikdy nepýta. Len ti podá mokrú ruku, studenú ako ľad. Sadnem si s ním na kraj postele a rozumieme si bez slov.
Pomoc prišla v pravú chvíľu.
Zajtra začnem odznova. Dúfajúc, že šialenosť dnešku odíde a ja budem ako vymenená. Prosto iný človek. Kráčajúci bez toho, aby som krívala. Smejúci sa bez toho, aby som trpela. S hlavou čistou.
Jasne si spomínam na ten pocit, keď som si plnými dúškami vychutnávala čistý vzduch. V svojej podstate. Nespletený s čiastočkami smogu, ktorý je jeho verný spoločník. Vtedy môj mozog plne fungoval. Vzruchy cez jednotlivé synapsie plne fungujúc predávali informáciu, ktorá sa dostala do cieľa. Bez toho, aby jej niekto hatil cestu. Chýba mi to. Ten zvláštny pocit bez bolesti. Bez obmedzení. Stratila som a až teraz viem čo.
Nie je to ani zdravie, ani pocit bez bolesti.
Slobodu!
Ísť kde chcem. Kedy mi to moje nohy dovolia a mozog uvíta. Rozhodovať sa s čistou mysľou. Nebrať ohľady. Môcť robiť veci všedné i nevšedné. Obuť si tenisky, ktoré si pamätajú aj taký deň, v ktorý som ich zaťažovala rovnomerne.
Bože, ako som len nenávidela behať. A teraz mi ešte aj ten pocit nenávisti chýba. Derie sa mi na jazyk tak často opakovaná veta, že snáď ani nie je možné ešte raz s ňou popísať papier. A predsa.
Každý chce to, čo nemá.
Niečo som stratila? Niečo mi chýba. Tvoja CHYBA. Mala si viac pamätať. Robiť to toľko krát, až by sa ti z toho zakrúti hlava. Vrylo by sa mi to do pamäti presnejšie. Mohla by som si spomenúť. Teraz len lovím v mysli spomienky a je mi ľúto, že sú také nejasné. Príliš bledé, aby boli čitateľné, príliš chabé, aby boli mojím potešením.