Najzarážajúcejšie na tom je to, že tu sedí, ako by bol jej život prechádzka ružovou záhradou a sny sa jej plnia na počkanie. Škoda len, že sem nemôžem preniesť ten jej trnavský dialekt. Bez neho to nie je celkom šťastný koniec.
Mama sa s otcom rozviedli keď som mala dva. S ľahkosťou. Nechcela ma. Ani mama. Mrcha. Ani otec. Hajzel. Ani babka. Babka?! Ani bledosť jej vlasov, mrzkosť jej pokožky, ani vek jej buniek ju neospravedlňuje. Babka poznala pani z decáku. Vraj mi vybaví protekciu. To nemyslíš vážne?!
Ostala som však u tety Bety. Ona je, teda bola. Mrzí ma to. ... bola trošku ťažká povaha. Sem tam som dostala. Už ma to mrzí oveľa menej. Niekedy mlátila hlava ne/hlava. Len nech ostane tam kde je. Zaslúži si. Raz som jej povedala, že keď si chce oddýchnuť, že môže. Idem dnes za sociálnymi pracovníčkami. Poviem, čo a ako a ona sa pôjde schladiť. Dúfam, že sedela. Sviňa. Keď nie vtedy, tak dúfam, že teraz. No... mala som len ju. Tak z toho nebolo nič.
Dedko, ten ma mal rád. Pod papučou sa však ťažko vykrikuje. Zbabelec.
Keď som si našla chlapa z východu, bola som šťastná. Pôjdem preč z domu. Ďaleko. V októbri som sa vydala. A ona si v máji umrela. Tak toto jedno som jej nikdy neodpustila. Verím.
No zabezpečila ma. Všetky peniaze čo na mňa dostávala mi odložila. Všetky. Veríš tomu?! Verím. Chcela si kúpiť lístok v 1.triede. Dúfam, že jej to ten hore nezožral.
A ten môj chlap-ko. Z nejakých nejasných príčin ho stále volá zdrobneninou. Sťahujem sa. Znova. Aj so synom. Našla som mu chlast ešte aj doma. Mužovi, nie synovi. Schovaný. Neexistujúci. Jasné, že neexistujúci. Veď on nepije a veľmi Vás ľúbi. Ale nejdem len preto. Keď toto nie je dostatočný dôvod, tak ja sa vzdávam. Štart bol na Štedrý deň. Mala som telefonát. Policajti. Hľadajú môjho chlap -ka. Spôsobil dve dopravné nehody a z miesta činu ušiel. Neskutočné. Realita isn´t anywhere.
A nezobrala by si to na seba?! Otázka na ňu položená. Že on by to pre mňa urobil. To si robíš prdel?! Jasné, že som ho poslala. Vlastne som mu povedala. No chlap-ko nezobrala. Ešteže naivita ťa už opustila pred dvadsiatimi rokmi. Pán Boh vie, prečo to dopustil.
Ale on šoféruje napitý častejšie ako si myslíš. Aj s východu. Spolu s mojím synom. Kvôli tejto vete som na niekoľko sekúnd prestala dýchať. Toto by som mužovi nikdy neodpustila. No aspoň už nebude. Auto je „našrot" a ja sa sťahujem.
Pri poslednej vete sa jej rozžiari tvár a ja viem, že chcem, aby bol ďalší rok pre ňu lepší. A on bude. Veď viete si predstaviť rok na nižšom schodíku ako bol tento?! Viete. Ja, viem. Každý po svojom.
Netvrdím, že rany môjho osudu boli ku mne jemnejšie. Pociťovala som ich rovnako bolestivo. No až teraz viem porovnať. Mňa iba ofúklo a cez ňu prešiel orkán menom „život sa s tebou dievča srať nebude".
Jemne ju pobozkám na líce. Ako jedinú z dvadsať členného kolektívu. Nenávidím, keď niekto prekročí zónu „pol metra" a dosť. A želám veľa ...nachvíľu zaváham. Aha, už viem. Veľa LÁSKY do Nového Roku.
