Svietia do tmy, osamelí hrdinovia, ktorých sláva pomaly zapadá prachom. Či skôr dymom. Sú tu ako nemý výkričník, stojac ticho a nehybne, aby mi jemne naznačili, že prívlastok nemožná kuchárka mi sedí ako uliaty.
Nerozhodne.
Nie sú dosť čierne, aby zanikli v ohni pekelnom ani dosť biele, aby kráčali zástupom anjelov.
Za toto skončím na šibenici. Neviem kedy príde domov, no musím to stihnúť.
Priemerná.
Niekedy sa pristihnem pri tom ako závidím polročným známostiam. Tú eufóriu. Ružové obláčiky. Nie čierny dym. Kedysi by mi to prešlo. Prečo do čerta nie dnes?! Viem, že sa nechcem vrátiť na začiatok. Vtedy to s mojím varením bolo ešte horšie. O kúsok. No prežiť znova kúsok raja je lákavé. To Eva podala Adamovi jablko a boli stratení. Jedlo dáva žena. Tak prečo nie ja.
Už ma nebaví byť priemerná.
Môže za to trúba. Na niekoho to zvaliť musím.
Som priemerná vo varení, mám doma priemerný poriadok. Som priemerná mama, manželka. V práci som priemerná. Ešte aj píšem priemerne. Nič výnimočné.
V podstate, mám rada prácu. Priamo ma fascinuje. Vydržím celé hodiny sedieť a dívať sa na ňu.
Mám bodrel, no a čo?
Sériou pokusov a omylov som zistila, že nie je dôležité ako bývaš, ale s kým.
Takže som čas strávený metlou (zatiaľ nie ako čarodejnica, čo je na moju škodu), vymenila za čas strávený so svojimi blízkymi.
Hladných, no šťastných.